BOČNE ULICE PRESTONICA (BOČNÉ ULIČKY HLAVNÝCH MIEST)

BOČNE ULICE PRESTONICA

Miloš Zubac @ Zdenka Valent-Belić @ Agda Bavi Pain

Novi Sad@ Košice

          zbv@ Evropska prestonica kulture je titula koju dodeljuju Evropska komisija i Evropski parlament jednom evropskom gradu ili dvama gradovima, koji će zatim cele te godine imati mogućnost da predstavljaju svoj kulturni život i njegov razvoj. Gradovi iskoriste ovu šansu da kompletno transformišu svoju kulturnu infrastrukturu i da postanu poznati u međunarodnoj sredini.

          Ovu mogućnost je 2013. godine prvi put dobio jedan slovački grad. Grad Košice, zajedno s Marseljem (Francuska) poneo je titulu glavnog grada kulture.  Novi Sad ‒ koji će 2021. godine postati evropska prestonica kulture ‒ biće ne samo prvi grad u Srbiji, nego i prvi grad van Evropske unije sa ovom titulom.

          Sada je 2019. godina i sve smo bliže novosadskoj godini kulture, za kulturu naših gradova značajnih godina i na poziciji između dve kulture ‒ srpske i slovačke, evropske ako ćemo pravo, pa je pravo vreme za uspostavljanje dijaloga. Između kultura, između dve evropske prestonice kulture, između njihovih umetnika.

          Naši sagovornici su dvojica svestranih umetnika: Novosađanin Miloš Zubac, pesnik, muzičar, publicist, doktor književnih nauka i Košičanin Agda Bavi Pain, pesnik, prozni pisac, scenarista, filmski i muzički kritičar.

          Miloše, zašto upravo naš grad i šta će on ponuditi evropskoj kulturi?

mzubac@ Novi Sad je zadobio status evropske kulturne prestonice verovatno najviše zbog harizme i uticaja jednog muzičkog festivala koji izuzetno uspešno i promišljeno posluje u proteklim godinama. Valja stvari zvati pravim imenom – da se marketinški i projektni stručnjaci iz EXIT festivala nisu uključili u pripremu dokumentacije za kandidaturu, bezmalo u poslednji čas, odluka komisije mogla je biti drugačija. Dakle, naš je grad izabran zbog dugometnog zračenja, namerno ovde neću reći svetla, koje ovaj i te kako značajan događaj baca u Evropu. Drugo je što sâm festival više pripada prostoru masovne urbane zabave, nego kulture ‒ što ne znači da kultura ne sme biti zabavna, niti da ne treba da bude masovno konzumirana. S tim u vezi, ono što će Novi Sad ponuditi evropskoj kulturi nužno će imati manje ili više vidljivu auru jednog od najvećih i najpoznatijih evropskih muzičkih festivala. Dabome, i mimo te aure, Novi Sad može mnogo toga da ponudi evropskoj kulturi – kreativna kulturna potencija grada, po kojoj je on davno postao i do danas ostao prepoznatljiv, pre svega na prostoru nekadašnje zajedničke jugoslovenske države, nije kopnela, ali ne mogu da kažem da je kulturna politika grada dovoljno prepoznavala taj potencijal i radila s njim. Od te politike najviše zavisi šta će Novi Sad na koncu pružiti evropskoj kulturi, znatno manje od samih stvaralačkih mogućnosti koje ovaj grad ima a koje nikada nisu bile male.

agdabp@ Ne znam da li sam najpozvaniji da uopšte iznosim svoj sud. Sistem mi nikada nije bio prijatelj, ja sam rođeni skeptik, čak sam u knjizi „Euröpain” o učešću grada Košice u projektu napisao sarkastičnu pesmu s rečitim nazivom „PK”. Prošle su već četiri godine od  2013. godine, kada su Košice bile Evropska prestonica kulture. To je bilo tako davno, da se već relativno zaboravilo. Košice kao raskrsnica kultura, skanzen i živi centar savremene umetnosti imale su značajni položaj već u okviru Austrougarske, kasnije Čehoslovačke, pa čak i u vreme hortijevske Mađarske, međutim uvek su ostajale na margini, između ostalog i zbog svog geografskog položaja, mada su drugi po veličini grad u Slovačkoj. Mogućnost da postane takozvana Prestonica sigurno je za svaki grad velika prilika, tako da je to bila prilika i za Košice, mada „samo” pored francuskog Marselja. Na kraju krajeva, sedamdeset miliona evra mamac je za mnoge, a pre svega za one kojima kultura ne znači ništa. Prvenstveno, Košice su ovaj status dobile samo zahvaljujući timu profesionalnih ljudi koji su čitav projekat pokrenuli, ali su kasnije ti ljudi skinuti s projekta, kako bi još pre njegovog pokretanja čitavu stvar u ruke preuzela stara nomenklatura. I zahvaljujući tome, mogli smo da budemo svedoci velelepnih koncerata pevačica – supruga lokalnih foteljaša, koje su pevale za prazne gradske trgove i mnogih drugih gerijatričnih nonsensa. Ali bilo je i svetlih mesta – kao, na primer, uvodna akcija umetničke grupe Kassa Boys, koja je odradila celu stvar onako kako je i red, obespokojila je upravo skretanjem pažnje na nedostatke PK, a mada su likovni umetnici dobili za ovu akciju podršku, ušli su u direktan konflikt, što ih je na svu sreću poštedelo dalje podrške a time i mogućnosti da se kompromituju. Sigurno je urađeno puno dobrih stvari, ali o realnom doprinosu ćemo moći da govorimo tek za koju godinu. Do danas, dobili smo brojne prostore zahvaljujući PK, koji se sada koriste u komercijalne svrhe, i neko na tome lepo zarađuje. Ja na svu sreću za ovu akciju u ovom događaju nisam bio zainteresovan i nisam bio deo toga. A Novom Sadu samo jako držim palčeve, odlično je to što će upravo ovaj grad biti prva EP van EU, sve s njegovom raznolikom kulturom, čiji sastavni deo je i ta naša.  

zvb@  Kako proizlazi iz iskrenog i zanimljivog odgovora Agde Bavi Paina, čini se da novosadski umetnici i savremeni stvaraoci stoje pred nemalim izazovom: kako u uslovima liberalizacije kulturnih normi i komercijalizacije kulture, suočeni sa činjenicom postojanja pomenutog „mamca” i nepisanih pravila više nivoa establišmenta, kako evropskih tako i regionalnih ili lokalnih, pronaći svoje mesto. Kako biti aktivan, produktivan, uverljiv i vidljiv deo kulturnog života, a opet ostati veran svojoj umetnosti i svom delu? Kako vidiš sebe i svoju ulogu u EP2021?  

mzubac@: Zadržaću se malo na Agdinom uvidu koji je izuzetno dragocen za naš razgovor, pa ću potom odgovoriti na pitanje. Obojica smo svojevrsni skeptici, pri čemu je Agda bogatiji za celu jednu perspektivu i iskustvo i to je ovde ključno – Košice su već bile u ulozi kulturne prestonice, te može da se sagleda kako su se trošili dobijeni novci, kako usmeravali i u šta ili u koga ulagali. I vidim da on tu koristi nezavisnu optiku čoveka čija umetnička praksa nije integrisana u sistem, niti od sistema zavisi. To je dobar, čist pogled na stvari.

U Srbiji, a Novi Sad nije izuzetak, izuzetno malo novca iz budžeta se odvaja za kulturu, sve manje iz godine u godinu. Dalje, dobar deo onoga što se odvoji – uloži se upravo u festival koji sam pominjao, te je jasno da postoji uzajamni interes između države i festivala. To nije rđavo samo po sebi, daje dosta dobroga Novom Sadu, ali donosi i jednu nužnu monopolizaciju sredstava i zatvara vrata drugačijim inicijativama i događajima.

Kako će se u našem slučaju iskoristiti prilika kakvu pruža status kulturne prestonice – videćemo. U načelu, bavljenje svakom politikom u Srbiji, jednako i kulturnom politikom, umnogome je određeno odnosom „usluga za uslugu” ili narodskom rečju – „ruka ruku mije”. To je jedna prirodna međuljudska konstelacija, ali ona, dabome, ne podrazumeva objektivnu kulturnu vrednost na prvom mestu. Vidim da je delimično tako i u Slovačkoj.

S druge strane, svakako će mnoge dobre stvari da se dese u Novom Sadu te 2021. godine. Čak i uz sumnju da konačni odnos – koliko će se nepolitički uložiti u objektivne kulturne vrednosti, koliko realno odgovoriti kulturnim potrebama grada i zemlje, a koliko isključivo politički potrošiti – možda bude manje u korist same novosadske kulture, a više u korist političkog establišmenta ili ulaganja u tržišno isplativ konzumerizam. Ne znam pri tom šta će Evropa tražiti od nas, kakve uslove će postaviti i načine kontrole osmisliti.

Zdenka je malo ranije dobro artikulisala problem svakog umetnika – kako biti na kulturnoj aveniji svoje zemlje, dakle, na glavnom a ne na marginalnom putu, a ostati nepotkupljivo svoj. Možeš da budeš „uverljiv i vidljiv” ako hodaš velikom ulicom na kojoj ima mnogo sveta, ali može taj svet i da te proguta i učini opet nevidljivim. S druge strane, kada hodaš po nekom marginalnom puteljku, kojim se malo ko kreće, malo ko će te i videti. Međutim, ta nevidljivost je svakako uzbudljiva – poznajem izuzetne pesnike i kantautore kojima upravo prija da se kreću marginom, u senkama, koji naprosto ne bi znali šta da rade s većom pažnjom. Stvaraju bez pritiska, sebe radi, ne moraju da se kompromituju na bilo koji način. Otkrivanje takvih, nevidljivih autora, donosi slušaocu odnosno čitaocu nemerljivo zadovoljstvo koje uglavnom ljubomorno čuva ili pažljivo inicira još nekog u krug privilegovanih poznavalaca jednog uglavnom nevidljivog umetnika. „Nevidljivost” nas prirodno privlači više od stvari koje se lako mogu uočiti.

Kada je o književnosti reč, da se ograničim na stvaralački izraz koji mi je uz muziku najbliži, narečenom avenijom gospodare i saobraćaj usmeravaju oni malobrojni izdavači pod kapom trgovačkih lanaca, koji imaju ozbiljnu distribuciju i marketing, knjižaru u svakom većem gradu u Srbiji, koji se vode zakonima gladnog potrošačkog društva, dakle – ako nisi njihov autor, teško ćeš se uopšte naći na pomenutoj aveniji. Umetnik još kako može da bude aktivan i produktivan, pa i uverljiv u tome što radi, ali hoće li biti vidljiv – zavisi od toga da li će se uopšte naći u prilici da bude vidljiv. Trgovački lanci koji se bave izdavaštvom imaju ovde naročito profilisan ukus – kultura u užem smislu nije prioritet, pretežnije je napraviti izdanje koje se može masovno prodati. Otuda poslednjih godina imamo toliko nefikcionalne, neumetničke proze, preuranjenih autobiografija medijski eksponiranih ličnosti, popularne psihologije ili ljubavnih i zavereničkih priča. To ne mora da bude loše samo po sebi, ali to je najveća moguća oblast vidljivosti jednog književnog autora.

Moja uloga u godini u kojoj će Novi Sad biti prestonica kulture ‒ u svakom je pogledu hipotetička. Znam da bih u 2021. godini mogao za Novi Sad da uradim ono što sam već radio a što sasvim odgovara kontekstu kulturne prestonice – da još jednom okupim Nove Odmetnike i napravim njihov zajednički festivalski koncert. Reč je o izvrsnim srpskim, hrvatskim, slovenačkim, crnogorskim i bosanskohercegovačkim kantautorima, pesnicima i muzičarima iz gradova nekadašnje Jugoslavije s kojima godinama sarađujem i drugujem. Nastupili su 2013. godine na prvom festivalu Poezika, koji sam pokrenuo s prijateljima i koji ove godine živi svoju petu inkarnaciju. Hoće li u Novom Sadu 2021. godine biti prostora i volje da se nanovo desi takav susret, ne znam. Sačekaćemo.

Ovde bih ja pitao Agdu – šta u Košicama odnosno u Slovačkoj podrazumeva status „vidljivosti” za jednog kvalitetnog umetnika. Čemu mora da se prikloni, na šta da pristane. Zanima me jesu li to isti mehanizmi kao u Srbiji.

agdabp@: Smatram da su ovi mehanizmi opštevažeći u čitavom poznatom svemiru – a možda i u onom nepoznatom. Za mene to znači samo jedno – da je moje da pošteno radim i da čvrsto stojim iza onoga što radim. Nema dugog puta. Samo se držati svog ili povući se. Na kraju krajeva, imena onih najvećih autora i umetnika nećemo nikada ni znati. Ko je ukrasio čuvenu pećinu Altamira? Ko je izmislio prvog boga? Te najdragocenije stvari uglavnom budu besplatne a jednako besplatno i „nevidljivo” se prenosi i predaje spoznaja sa čoveka na čoveka, sa umetnika na umetnika. I tako, mada je sama jedinka za široke mase totalno nevidljiva, dovoljan je samo jedan pogled malog dečaka a nešto godina kasnije od njega možemo imati novog Mikelanđela. Sasvim druga stvar je da li je s tim sâm „nevidljivi” čovek i umetnik poistovećen i uglavnom zadovoljan. A suprotna strana stvari je pak to da je nevidljive ljude uvek lakše odstraniti – kao na primer ruskog pisca Harmsa i mnoge druge.

Pošto se svrstavam u nevidljive, odnosno andergraund autore, mogu da pružim  obrnuti recept – da budem vidljiv tamo gde treba. Glavna struja ‒ mejnstrim apsolutno me nikada nije zanimao i bio mi je iz dna duše odvratan, njegovi pravci, kao i vreli trendovi uvek su mi bili smešni. A kada je reč o apsolutnoj slobodi i anarhiji, u tom smislu sam prilično konzervativan. Taj čuveni glavni srednji tok mi naime nikada ništa nije deo niti mi je ponudio. Jedino kreature bez imalo duha, bez kičme i morala, ali zato s neprozirno-izrazitim mejk-apom i svetlucavim  kostimom.  

Umetnika čini njegovo delo, a on sâm ne bi trebalo da postoji poput nekakvog duha ili apstraktne predstave boga. Svako od nas ima drugačiju predstavu harmonije, estetike ili čak i kvaliteta, ali umetnost ne poznaje nikakve kategorije. Večnoj umetnosti lepote i ružnoće nisu potrebne ni reklamne kampanje, ni protekcija ni podilaženje ukusu masa. Važno je videti delo, viziju, ne autora. Nevidljivost ide na ruku superherojima iz stripova i umetnicima iz udžbenika ‒ što ih manje poznajemo, to više vidimo. I upravo i zahvaljujući njima, nevidljive stvari u okviru projekta evropske prestonice kulture imaju mogućnost da postanu vidljive, kao i gradovi poput Novog Sada ili Košica. Komercijalni disko i pop imaju svugde na svetu, ali isto tako svugde imaju i po nekoliko nepoznatih, ali utoliko interesantnijih i izrazitijih umetnika u takozvanim marginalnim žanrovima.

Kako kaže Miloš, a time precizno imenuje odnose i na polju kulture – „nešto za nešto” ili „ja tebi, ti meni”. A to sigurno važi u punoj meri i u Slovačkoj, i u kulturi uopšte. Ali budimo otvoreni, ima li u tome nečeg lošeg? Razumljivo, ako se radi o ravnopravnom i slobodnom odnosu dvojice partnera, koji se uzajamno poštuju, sve je u redu. Ali poštuje li danas uopšte neko ikakvu umetnost? Šta je to umetnost? Umetnost pridobijanja milion birača lažnim obećanjima, željnih senzacije i pohlepnih konspiracija? Ili umetnost ćutanja i u nekoliko tonova, pokreta četkicom ili stihova postavljanja stalno iznova novih pitanja u beskrajnom traganju za nedostižnom istinom. Jednostavno rečeno: ja kao umetnik želim da sviruckam a i sviruckaću onako kako ja to želim, a vi ćete me zauzvrat ostaviti na miru, omogućićete mi da slobodno dišem i pevam. Uostalom, ko ne bi bar s vremena na vreme zapevao. Koristoljublje i ulizivanje mogu pouzdano da funkcionišu u konzumnom svetu komercije, ali u umetnosti su naprotiv samo kočnica. Uostalom, njene nepregledne brazde mogu se videti u javnom mnjenju i nivou kulturne svesti valjda u svakoj posttotalitarnoj zemlji, bez obzira na to da li je reč o Srbiji, ili o desetinama miliona građana Evropske unije, koji su odrasli u ludom komunističkom društvu sa zaslepljenim pogledom na svet i iskrivljenim osećanjem za odgovornost. Istina je međutim takva da se u Srbiji relativno jako čuju svakakvi proruski glasovi protiv pokvarene i liberalne Evropske unije i, uostalom, glas tih ludaka zvuči sve glasnije u čitavom srednjem delu EU, uključujući Slovačku. Sigurno je da ako želimo bio gde da se pokrenemo, onda to ne treba da bude u pravcu prema totalitarizmu i Rusiji, nego u pravcu kolektivnog dijaloga, otvorenosti i slobode za sve, bez razlika u rasi, polu, konfesiji ili pogledu na svet.  

Uprkos tome, čvrsto verujem da evropska prestonica kulture, kao i vizija jedinstvene Evrope, donosi određenu nadu u svetlu budućnost, u kojoj umesto totalitarizma, iracionalnog besa i arogancije vladaju razum, tolerancija i poštovanje prema svima. Novi Sad u ulozi Evropske prestonice kulture će u tom smislu najbolje učiniti ako ponudi podsticajnu i pre svega kvalitetnu savremenu kulturu zaista svima. Što će reći – i  meni.

Razgovor zabeležen 2017. godine, a objavljen u časopisu Novy život, 71, 1-2, 2019.

BOČNÉ ULIČKY HLAVNÝCH MIEST

Miloš Zubac @ Zdenka Valentová-Belićová @ Agda Bavi Pain

Nový Sad@ Košice

zvb@: Európske hlavné mesto kultúry je titul udeľovaný komisiou a Európskym parlamentom jednému alebo dvom európskym mestám, ktoré počas celého roka majú možnosť predstaviť Európe kultúrny život mesta a jeho rozvoj. Zdá sa to ako  šanca na transformovanie kultúrnej infraštruktúry a získanie medzinárodnej viditeľnosti. V roku 2013 prvýkrát sa takáto možnosť dostala jednému slovenskému mestu - Košiciam, ktoré spolu s Marseille (Francúzsko) niesli titul hlavného mesta kultúry. Nový Sad, ktorý sa v roku 2021 stane európskym hlavným mestom kultúry, bude zároveň prvým mestom mimo Európskej únie s týmto titulom.

         Je chvíľa na dialóg – presnejšie na trialóg – medzi kultúrami, medzi dvomi európskymi hlavnými mestami kultúry, medzi dvomi umelcami pochádzajúcimi z týchto miest. Dvaja všestranní umelci: Novosadčan Miloš Zubac  - básnik, hudobník, publicista doktor literatúry a Košičan Agda Bavi Pain  - básnik, prozaik, scenárista, filmový a hudobný kritik si za pomoci prekladateľky vymenia názory na túto tému.  Prečo práve naše mesto, a čo môže ponúknuť európskej kultúre?

mzubac@ Nový Sad dostal titul európskeho hlavného mesta pravdepodobne  vďaka charizme a vplyvu hudobného festivalu EXIT. Keby sa marketingový a projektový odborníci z EXIT festivalu nepodieľali na príprave projektu kandidatúry mesta a to takmer v poslednej chvíli, komisia sa mohla rozhodnúť inak. Naše mesto je zvolené vďaka ďalekosiahlemu vysielaniu pozitívnej energie, ktoré táto dôležitá udalosť vrhá do Európy. Je iná vec, že tento festival skôr patrí do priestoru masovej urbánnej zábavy, lež kultúry, čím nechcem povedať, že kultúra nesmie byť zábavná, alebo že by nemala byť masovo konzumovaná. To, čo Nový Sad ponúkne európskej kultúre, povinne bude mať auru jedného z najväčších a najznámejších európskych hudobných festivalov. Samozrejme aj mimo toho Nový Sad môže veľa ponúknuť európskej kultúre: kreatívny kultúrny potenciál mesta, po ktorom je toto mesto už dávnejšie známe, predovšetkým na území bývalého spoločného juhoslovanského štátu. Netvrdím, že táto sila chabne, ale tiež nemožno povedať, že by v každom období kultúrna politika mesta dostatočne vystihovala jeho najväčšie potenciály a že by ich nadostač nevedela prezentovať. Od tej politiky najviac závisí, čo Nový Sad nakoniec poskytne európskej kultúre, omnoho menej od samotných kreatívnych možnosti, ktoré mesto má a ktoré nikdy neboli malé.

 agdabp@ Neviem, či som kompetentný na hodnotenie. Systém nikdy nebol môj kamarát, som rodený skeptik a napokon, v knihe Euröpain som o účasti Košíc v projekte napísal sarkastickú báseň s veľavravným názvom EHMK. Od r. 2013, keď boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry, uplynulo šesť rokov, takže je to už dávno za nami a pomerne je zabudnuté. Košice ako križovatka kultúr, skanzen, aj živé centrum súčasného umenia mali významné postavenie už v rámci Rakúsko-Uhorska, neskôr Československa, či dokonca horthyovského Maďarska. Avšak, stále sú na okraji, aj kvôli svojej lokalite, hoci sú druhým najväčším mestom na Slovensku. Stať sa takzvaným „hlavným mestom“ je určite pre každé mesto veľkou príležitosťou. Košice ju tiež dostali, aj keď „iba“ popri francúzskom Marseille. Koniec koncov, 70 miliónov eur je určite lákadlo pre mnohých, a hlavne pre tých, čo im kultúra nič nehovorí. V prvom rade Košice tento status získali iba vďaka tímu profesionálnych ľudí, ktorí celý projekt naštartovali a neskôr boli z neho odvolaní, aby ešte pred spustením vzala celú vec pekne do rúk stará nomenklatúra. Aj vďaka tomu sme mohli byť svedkami veľkolepých koncertov speváčok – manželiek miestnych papalášov, spievajúcich pre prázdne námestia a mnohých ďalších geriatrických nonsensov. No našli sa aj svetlé miesta, ako napr. úvodná akcia umeleckej skupiny Kassa Boys, ktorá odpálila celú udalosť tak, ako sa patrí, vyvolala rozruch práve poukázaním na nedostatky EHKM, a hoci výtvarníci získali na túto akciu podporu, dostali sa do priameho sporu, čo ich našťastie ušetrilo od ďalšej podpory a tým aj možnosti kompromitovať sa. Urobilo sa iste aj veľa dobrého, o reálnom prínose však budeme môcť hovoriť až o niekoľko rokov. Už dnes sú mnohé priestory, získané vďaka EHMK, využívané na komerčné účely, a niekto na tom pekne zarába. Ja som našťastie na celom podujatí nebol nijak zainteresovaný a nebol som jeho súčasťou. A Novému Sadu iba silno držím prsty, je skvelé, že práve toto mesto bude prvým EHMK mimo EÚ aj s jeho mnohorakou kultúrou, ktorej súčasťou je aj tá naša. 

zvb@  Ako vyplýva z úprimnej a zaujímavej odpovede Agdu Bavi Paina, zdá sa, že sa novosadskí umelci a súčasní autori nachádzajú pred nemalou výzvou: ako v podmienkach liberalizácie kultúrnych noriem a komercializácie kultúry, konfrontovaní so skutočnosťou a nepísanými pravidlami si vydobyjú  miesto pre seba. Ako byť aktívnou, produktívnou, presvedčivou i viditeľnou súčasťou kultúrneho života, a znovu zostať verný svojmu umeniu a svojmu dielu? Ako vidíš seba a svoju úlohu v EHM 2021?  

mzubac@ Zmienim sa o Agdinom prehľade, ktorý je veľmi vzácny pre náš rozhovor, a len potom odpoviem na otázku. Obaja sme v určitom zmysle skeptici, pričom je Agda bohatší o celú jednu perspektívu a skúsenosť a to je tu kľúčové – Košice už boli v role hlavného mesta kultúry, a môže mať prehľad ako sa míňali peniaze, ako sa usmerňovali a kam sa vkladali. A vidím, že  on tu vyžíva  nezávislý zorný uhol človeka, ktorého umelecká prax nie je integrovaná do systému, ani od systému nezávisí. To je dobrý, čistý pohľad na veci.

V Srbsku, a Nový Sad nie je výnimkou, sa výrazne málo prostriedkov vyčleňuje  v rozpočte na kultúru, z roka na rok čoraz menej. Značná časť toho, čo sa vyčlení, sa vkladá práve do festivalu, ktorý som už spomenul, takže je jasné, že jestvuje priamoúmerný vzájomný záujem medzi štátom a festivalom. To nie je zlé samé po sebe, z toho vyplynie veľa toho dobrého pre Nový Sad, ale prináša tiež aj jednu nevyhnutnú monopolizáciu prostriedkov a zatvára dvere pred inými iniciatívami a udalosťami.

Ako sa v našom prípade využije príležitosť, ktorú poskytuje status hlavného mesta kultúry – uvidíme. V zásade je zaoberanie sa každou kultúrnou politikou v Srbsku, zároveň aj kultúrnou politikou, vo veľkej miere určené vzťahom „niečo za niečo”, alebo ako sa to ľudovo po srbsky povie, „ruka ruku myje”. To je jedna prirodzená medziľudská konštelácia, ale ňou, pravdaže, nemyslí na objektívnu kultúrnu hodnotu na správnom mieste. Vidím, že je to čiastočne tak aj na Slovensku.

Z druhej strany sa určite mnoho dobrých vecí stane v Novom Sade v priebehu  roka 2021. Dokonca aj za podozrenia, že sa nepoliticky bude vkladať do objektívnych kultúrnych hodnôt, a že sa reálne neuspokoja kultúrne potreby mesta a krajiny, lebo sa značné prostriedky budú míňať politicky. Možno to všetko bude menej na osoh novosadskej kultúry, a viac na osoh politického establišmentu alebo vkladov do konzumizmu. Neviem pritom, čo Európa bude žiadať od nás, aké nám podmienky nastolí a vymyslí spôsoby kontroly.

Zdenka pred chvíľkou dobre artikulovala problém každého umelca: ako byť na kultúrnej avenue svojej krajiny, teda na hlavnej a nie na marginálnej ceste, a pritom zostať neúplatne svoj. Môžeš byť „presvedčivý a viditeľný”, ak kráčaš veľkou ulicou, na ktorej je mnoho sveta, ale tá mnohopočetnosť ťa môže zhltnúť a znovu zneviditeľnieš. Na druhej strane, keď kráčaš nejakou okrajovou cestičkou, po ktorej sa pohybuje málo ľudí, málokto si ťa všimne. Avšak, tá neviditeľnosť je vzrušujúca. Poznám vynikajúcich umelcov a pesničkárov, ktorí sa dobre cítia na okraji, v tieni, ktorí by sa ani nevedeli vysporiadať s väčšou pozornosťou. Tvoria bez nátlaku kvôli sebe, nemusia sa kompromitovať hociktorým spôsobom. Odhaľovanie takých, neviditeľných autorov, prináša poslucháčovi, resp. čitateľovi  obrovskú spokojnosť,  ktorú si chráni alebo pozorne púšťa ešte niekoho do kruhu privilegovaných znalcov jedného hlavne neviditeľného umelca. „Neviditeľnosť” nás prirodzene láka viac ako veci, ktoré sa dajú ľahko povšimnúť.

Keď ide o literatúru, aby som moju odpoveď ohraničil na umelecký prejav, ktorý mi je vedľa hudby najbližší, spomenutou avenue panujú a premávku usmerňujú málopočetní a to pod strechou obchodných reťazcov. Sú to veľký vydavatelia, so rozsiahlou distribúciu a marketingom, kníhkupectvom v každom väčšom meste v Srbsku, ktoré sa správajú podľa zákonov konzumnej spoločnosti, teda, ako nie si ich autor, sotva že sa ocitneš na spomenutej avenue. Umelec môže byť aktívny a produktívny, dokonca aj presvedčivý v tom, čo robí, avšak či bude viditeľný, závisí od toho, či vôbec dostanú príležitosť, aby sa zviditeľnil. Obchodné reťazce, ktoré sa zaoberajú vydavateľstvom, tu majú výrazne profilovaný vkus. Kultúra v užšom zmysle nie je prioritou, dôležitejšie je vydať knihu, ktorú možno masovo predávať. Je to dôvod, že v posledných rokoch máme tak veľa neumeleckej literatúry, predčasných autobiografií mediálne exponovaných osobností, populárnej psychológie alebo ľúbostných románov a detektívok. To nemusí byť zlé samé po sebe, ale to je najväčšia možná viditeľnosť jedného spisovateľa.

Moja úloha v roku, v ktorom sa Nový Sad stane hlavným mestom kultúry, v každom ohľade je hypotetická. Viem, že by som v roku 2021 mohol pre Nový Sad urobiť to, čo som robil aj skôr a čo úplne zodpovedá koncepcii hlavného mesta  –ešte raz zoskupiť skupinu Novi Odmetnici a usporiadal ich spoločný festivalový koncert. Ide o vynikajúcich srbských, chorvátskych, slovinských, čiernohorských a bosnianskych a hercegovských pesničkárov, básnikov a hudobníkov z bývalej Juhoslávie, s ktorými spolupracujem a kamarátim sa. Vystúpili sme v roku 2012  na prvom festivale Poezika, ktorý som založil spolu s priateľmi a ktorý sa odvtedy pravidelne usporiada. Či v  Novom Sade v roku 2021 bude nadostač priestoru a vôle, aby sa znovu usporiadalo také stretnutie, to neviem. Počkáme a uvidíme.

Teraz by som sa ja opýtal Agdu: čo sa v Košiciach a na Slovensku rozumie pod „viditeľnosťou” jedného kvalitného umelca. Čomu sa musí prikloniť, s čím sa stotožniť, súhlasiť? Zaujíma ma, či sú to rovnaké mechanizmy ako v Srbsku.

agdabp@: Myslím, že tieto mechanizmy sú všeobecne platné v celom známom vesmíre – a možno aj v tom neznámom. A pre mňa to znamená len jediné – poctivo makať a stáť si tvrdo za svojím. Iná cesta nie je. Iba stáť alebo cúvať. Koniec koncov, mená tých najväčších autorov a umelcov nebudeme nikdy ani poznať, nieto ich ešte vidieť. Kto obdaril výzdobou slávnu jaskyňu Altamira? Kto vymyslel prvého boha? Tie najvzácnejšie veci bývajú zväčša celkom zadarmo a rovnako bezplatne a „neviditeľne“ sa odovzdáva aj poznanie z človeka na človeka, z umelca na umelca. A tak hoci je samotný jednotlivec pre široké masy totálne neviditeľný, stačí iba jediný pohľad malého chlapca a o niekoľko rokov z neho môžeme mať nového Michelangela. Úplne iná vec je, ako je s tým samotný „neviditeľný“ človek a umelec stotožnený a hlavne spokojný. A opačná stránka veci zas je, že neviditeľných ľudí je vždy omnoho ľahšie odstrániť – ako napríklad ruského spisovateľa Charmsa a mnohých iných.

Keďže patrím medzi neviditeľných ergo undergroundových autorov, môžem poskytnúť opačný recept – byť viditeľný tam, kde treba. Hlavnú prúd, mainstream ma absolútne nikdy nezaujímal a je mi z duše odporný, jeho prúdy ani žiadne horúce trendy mi boli vždy iba na smiech. A čo sa týka absolútnej slobody a anarchie, tak to som pomerne dosť konzervatívny. Ten preslávený hlavný stredný prúd mi totižto nikdy nič nedal a ani neponúkol. Iba ak mŕtvolne bezduché kreatúry bez chrbtice a morálky, ale zato s neprehliadnuteľne výrazným make-upom a trblietavým kostýmom.

Umelca robí jeho dielo a on sám by nemal ani existovať ako nejaký duch alebo abstraktná predstava boha. Každý z nás má inú predstavu o harmónii, estetike či nebodaj kvalite, no umenie nepozná žiadne kategórie. Večné umenie krásy a ošklivosti nepotrebuje ani reklamné kampane, ani protekciu a podliezanie davovému vkusu. Dôležité je vidieť dielo, víziu, nie autora. Neviditeľnosť prospieva superhrdinom z comicsov aj umelcom z učebníc, takže čím menej ich poznáme, tým viac vidíme. A práve aj vďaka ich neviditeľnosti sa v rámci projektu EHMK majú možnosť mestá ako Nový Sad či Košice najvýraznejšie zviditeľniť. Poplatné disco a pop majú všade na svete, no takisto všade majú aj zopár neznámych a neviditeľných, no o to zaujímavejších a výraznejších umelcov z tzv. „okrajových“ žánrov.

Ako vraví Miloš, a presne tým pomenúva vzťahy aj na poli kultúry – „niečo za niečo” alebo „ja tebe, ty mne”. A to určite platí v plnej miere aj na Slovensku, aj v kultúre všeobecne. Ale, priznajme si, je na tom niečo zlé? Pochopiteľne, ak ide o rovnocenný a slobodný vzťah dvoch partnerov, ktorí sa vzájomne rešpektujú, všetko je v poriadku. Ale rešpektuje dnes vôbec niekto nejaké umenie? Čo je to umenie? Umenie získať milión voličov falošnými sľubmi a senzácie chtivými konšpiráciami? Alebo umenie mlčať a v niekoľkých tónoch, ťahoch štetca alebo riadkoch básne klásť stále nové a nové otázky v nekonečnom hľadaní nedostižnej pravdy. Jednoducho povedané: ja si ako umelec chcem a budem brnkať, ako chcem, a vy my zas za odmenu dajte pokoj, dajte mi možnosť voľne dýchať a slobodne spievať. Napokon, kto by si aspoň z času na čas nezaspieval. Prospechárstvo a podlizovanie sa môžu spoľahlivo fungovať v konzumnom svete komercie, no v umení sú naopak iba brzdou. Napokon, jej neprehliadnuteľné ryhy možno vidieť na verejnej mienke a úrovni kultúrneho povedomia snáď v každej posttotalitnej krajine, či už ide o Srbsko, alebo o desiatky miliónov občanov Európskej únie, ktoré vyrastali v šialenej komunistickej spoločnosti so zaslepeným videním a pokrivenou zodpovednosťou. Pravda je však taká, že v Srbsku znejú pomerne silno kadejaké proruské hlasy proti skazenej a liberálnej EÚ a, napokon, hlas týchto šialencov znie čoraz hlasnejšie v celej strednej častí EÚ vrátane Slovenska. Isté je, že ak sa chceme vôbec niekam pohnúť, tak určite nie smerom k totalite a Rusku, ale kolektívnemu dialógu, otvorenosti a slobody pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, vyznania či svetonázoru.

Napriek tomu pevne verím, že EHMK, rovnako ako vízia jednotnej Európy, prináša istú nádej na jasnú budúcnosť, v ktorej namiesto totality, bezmyšlienkovitého hnevu a arogancie vládne rozum, tolerancia a rešpekt voči všetkým. Nový Sad v role Európskeho hlavného mesta kultúry urobí preto najlepšie, ak ponúkne podnetnú a predovšetkým kvalitnú súčasnú kultúru naozaj všetkým. Vrátane mňa.